Aktuální číslo:

2024/4

Téma měsíce:

Obaly

Obálka čísla

Sporivé gény a naši Rómovia

 |  10. 11. 2005
 |  Vesmír 84, 672, 2005/11

Do centra pozornosti lekárov a molekulárnych biológov sa dostávajú tzv. sporivé alebo šetriace gény a metabolický syndróm (syndróm X). Príčina je pochopiteľná, oba faktory súvisia s tromi najrozšírenejšími a vzájomne prepojenými ochoreniami – obezitou, cukrovkou (2. typu) a kardiovaskulárnymi poruchami. Štruktúra a funkcia sporivých génov sú výborne opísané v dvoch článkoch (Vesmír 84, 352, 2005/684, 356, 2005/6). Sporivé gény vznikli u našich prapredkov v situácii, keď sa striedali obdobia s hojnosťou potravy s obdobiami nedostatku až hladu. V nepriaznivých obdobiach bolo výhodné mať priamo v telesných tkanivách bohaté zdroje energie, hlavne vo forme tukov, a súčasne dostatok svalového tkaniva, potrebného na lov a boj. Prírodným výberom sa u našich prapredkov vyvinul „šporovlivý“ genotyp, ktorý pomáhal organizmu účelne využívať potravu v období hojnosti. Biochemický proces účelného využitia potravy spočíva v tom, že po prijatí potravy stúpne hladina krvného cukru – glukózy a nasleduje veľmi intenzívna produkcia inzulínu v slinivke brušnej (pankrease). Inzulín urýchľuje ukladanie tukov do rezervných tkanív. Súčasne sa znižuje citlivosť svalových buniek na inzulín, klesá prienik glukózy do svalov a mozog primárne využíva krvný cukor. Pretože nie je potrebná tvorba glukózy z bielkovín, svalové bielkoviny zostávajú ušetrené. Opísaný metabolický proces umožnil našim predkom prežiť obdobia hladu, a preto sa sporivé gény v populácii rozširovali. Naopak jedinci, ktorí takýto sporivý mechanizmus nemali, vyhynuli.

Sporivé gény môžu byť aj hrozbou

Veľmi účelný mechanizmus sporivých génov umožnil tým, ktorí ich mali, prežiť obdobia hladomoru. Dnes už vo väčšine štátov, i keď nie v celom svete, nebezpečie hladomoru nehrozí, a ukazuje sa, že sporivé gény sa stávajú hrozbou. Väčšina ľudí má dnes nízku fyzickú aktivitu, a súčasne prijíma energeticky bohatú potravu. „Šporovlivý“ genotyp spôsobuje poruchy vo využívaní krvného cukru tkanivami, čo vedie k zvýšenému ukladaniu tukov (obezite) a k poškodeniu Langerhansových ostrovčekov v pankrease (diabetes). Celkovým výsledkom je tzv. metabolický syndróm (syndróm X), ktorý podstatným spôsobom ohrozuje integritu srdcovo-cievneho systému. Tento syndróm možno definovať ako súbor nebezpečných metabolických porúch, vedúcich až k infarktu srdcového svalu alebo k mozgovej porážke. Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) definuje syndróm X ako súbežný výskyt cukrovky druhého typu (alebo inzulínovej rezistencie) s najmenej dvomi ďalšími kardiovaskulárnymi rizikovými faktormi, ako je obezita, vysoký krvný tlak, vysoké koncentrácie triglyceridov v krvi a nízke koncentrácie ochranného HDL-cholesterolu.

Sporivé gény v rómskej populácii?

Rómska menšina v Slovenskej republike doteraz unikala pozornosti biochemického epidemiologického výskumu. Z výsledkov domácich i zahraničných štúdií vyplýva, že zdravotný stav tejto populácie je horší, ako majoritného obyvateľstva SR. Štúdie sú však väčšinou všeobecne zamerané, niektoré sa špecializujú na chorobné stavy podmienené infekčnými onemocneniami alebo genetickými poruchami detí, ale máloktorá sa zoberá mechanizmom vzniku najrozšírenejších ochorení, napr. srdcovo-cievnych a nádorových. Naším cieľom bolo preklenúť túto priepasť a získať komplexný obraz o životnom štýle, somatometrických parametroch, výžive, biochemických procesoch a psychosociálnych faktoroch Rómov, ktorí žijú v pomerne priaznivých sociálnych podmienkach na západe Slovenska. Hlavným a originálnym výsledkom nášho výskumu je zistenie, že veľkú časť Rómov ohrozuje tzv. syndróm X (=inzulínová rezistencia).

1. Obezita: Už z orientačného pohľadu na rómske obyvateľstvo, ktoré žije v ekonomicky priaznivejších podmienkach, je zrejmý častý výskyt centrálnej obezity. Aj v našom výskume bola hodnota BMI (Body Mass Index – hmotnosť/výška2), ktorý je ukazovateľo množstva tuku v tele, u Rómov nezávisle od pohlavia podstatne vyššia ( 1). Takisto obvod pása mali podstatne väčší ako majoritné obyvateľstvo.

2. Inzulínová rezistencia: Hladina inzulínu, ktorá sa zisťovala meraním nalačno, bola u Rómov, najmä žien, podstatne vyššia (majorita 8,7, Rómky 13,5 mU/l). Hladina inzulínu stúpa so zvyšovaním obsahu tuku v tele (BMI), tento vzostup je podstatne výraznejší u Rómov.

3. Triglyceridy: Hladina triglyceridov bola u Rómov oboch pohlaví podstatne vyššia ako u majoritného obyvateľstva. Nárast hladín tri-glyceridov s vekom bol výrazný a v každom intervale signifi kantne vyšší u Rómov (obrázek 2).

4. HDL-cholesterol: Aj v hladine ochranne pôsobiaceho HDL-cholesterolu, ktorá sa vekom výraznejšie nemení, sú priemerné hodnoty u Rómov vo všetkých vekových kategóriách nižšie ako u majoritného obyvateľstva. Všetky priemerné hodnoty sa u rómskej populácie nachádzajú pod hladinou HDL, ktorá zabezpečuje zreteľne redukované riziko aterogenézy. Ide o originálny, doteraz neznámy poznatok. Je pozoruhodné, že hladina celkového cholesterolu, ktorú mnohí pokladajú za jeden z hlavných rizikových faktorov aterosklerózy, je u Rómov rovnaká ako u Slovákov.

5. Hypertenzia: Systolický krvný tlak bol signifikantne vyšší u ženskej rómskej populácie, diastolický bol preukazne vyšší u oboch pohlaví. Našli sme tesnú koreláciu medzi nadváhou či obezitou a diastolickým krvným tlakom.

Rómska populácia zodpovedá defi nícii syndrómu X vo všetkých piatich bodoch a bola by vďačným objektom hlbšieho molekulárno-biologického výskumu v tejto dôležitej oblasti, týkajúcej sa prevencie aterosklerózy a diabetu II. Nedávno k podobnému záveru prišli aj americkí autori.

Presný počet Rómov-diabetikov nepoznáme, ale podľa čiastkových správ usudzujeme, že je to veľmi vysoké číslo. Odhadujeme, že sa môže približovať k 15–30 % dospelej populácie. Rómovia zo západného Slovenska pripomínajú populácie, ktoré náhle zmenili pôvodný, veľmi skromný životný štýl za mestský a podstatne zvýšili spotrebu energie, cukru, vymieľaných obilnín a tukov. Pripomínajú Indiánov z kmeňa Pima, ktorí majú v domácom mexickom prostredí normálnu hmotnosť a normálny výskyt chronických ochorení. Príslušníci toho istého kmeňa, ktorí žijú v USA, sú morbídne obézni s vysokým výskytom diabetu. Podobná je aj skúsenosť z úplne inej časti sveta. Kočovné kmene beduínskych Arabov z púšte Negev sa stali občanmi Izraela a postupne zmenili životný štýl. Časť z nich začala žiť v štátom podporovaných mestečkách a znížila telesnú aktivitu. Zmenila sa aj výživa tohto obyvateľstva. Ešte v roku 1970 sa u nich ochorenia ako diabetes mellitus, infarkt myokardu a mozgové príhody vyskytovali veľmi vzácne, v súčasnosti je v tejto populácii výskyt diabetu dvojnásobne vyšší ako u Izraelitov. Rómske obyvateľstvo u nás je v podobnej situácii. Expresia sporivých génov nastala zrejme ešte v pôvodnej vlasti Rómov, severnej Indii, odkiaľ ich ťažké životné podmienky vyhnali na dlhé putovanie smerom na západ. Cesta bola zrejme extrémne ťažká, spojená s hladom, u tehotných žien aj s podvýživou plodov, takže je veľmi pravdepodobné, že po príchode na Balkán a do strednej Európy boli ich sporivé gény veľmi aktívne. Z nedávneho výskumu vyplynulo, že v období hojnosti inklinujú k vysokej spotrebe živočíšnych tukov (tzv. „salámové dni“ v rómskych osadách po príchode sociálnej podpory a rodinných prídavkov). Príjem ochranných faktorov (vitamínov, flavonoidov, vlákniny) v potrave je u nich naopak nízky. Majú malú spotrebu ovocia. Výsledkom je vysoký výskyt centrálnej obezity, t.j. vysoký obsah tuku v oblasti vnútorných orgánov. Ďalšími dôsledkami sú inzulínová rezistencia, poškodenie slinivky brušnej, diabetes druhého typu, poškodenie cievneho systému, infarkt alebo mozgová porážka, a vysoká úmrtnosť v pomerne mladom veku.

Konkrétnych údajov z tejto oblasti je málo, pretože na Slovensku nie sú dostupné spoľahlivé údaje dokonca ani o celkovom počte rómskych obyvateľov. Možné sú však hypotetické odhady. Sú k dispozícii priemerné údaje (1997–2000) o úmrtnosti obyvateľov v aktívnom veku (25–64 rokov) zapríčinenej chorobami obehovej sústavy, nádorovými ochoreniami a úrazmi pre každý okres SR. Existujú aj údaje o etnickom zložení každého okresu. Rozdelenie okresov na kvartily podľa počtu Rómov umožnilo porovnať úmrtnosť na tieto ochorenia v dvadsiatich okresoch s prakticky nulovým zastúpením Rómov a v rovnakom počte okresov s maximálnym zastúpením rómskej populácie. Vyrátané hypotetické údaje sa nachádzajú na obrázek 3. Neuveriteľne vysoký údaj o úmrtnosti rómskych mužov na choroby obehovej sústavy je iba o málo vyšší ako úmrtnosť rovnakej vekovej skupiny v Bielorusku a na Ukrajine a nižší ako úmrtnosť mužov v Rusku. Úmrtnosť na zhubné nádory je u Rómov extrémne vysoká, prevyšuje dokonca Maďarsko.

Na druhej strane úmrtnosť zapríčinená úraz mi je pomerne nízka, čo súvisí s vysokou nezamestnanosťou tohto obyvateľstva, ako aj nízkym počtom vlastníkov motorových dopravných prostriedkov.

Pre vysokú úmrtnosť v mladom veku majú Rómovia kratšiu dĺžku života. Hypotetickým výpočtom strednej dĺžky života pri narodení nám vyšla pre majoritnú populáciu mužov (slovenskej a maďarskej národnosti) hodnota 69,9 roka, pre rómskych mužov 62,4 roka (rozdiel 7,5 roka). K podobným hodnotám pre Rómov dospeli aj slovenskí štatistici. Rovnako rozdiel v prípade ženskej populácie (6,6 roka v neprospech rómskych žien) možno pokladať za reálny.

Rómska populácia je ideálnym objektom na skúmanie funkcie sporivých génov. Takýto výskum spĺňa aj požiadavku Európskej únie, aby sa rómskej minorite venovala zvýšená zdravotná starostlivosť, a hlavne bude dôležitý pre zlepšenie jej zdravotného stavu v budúcnosti. Životná úroveň Rómov v postsocialistických krajinách sa bude pravdepodobne časom zvyšovať. Málokto si však uvedomuje, že zvýšenie životnej úrovne predstavuje pre nich vážnu zdravotnú hrozbu. Ohrozenie vyplýva z rómskeho genotypu sporivých génov. Bez intenzívnej preventívnej zdravotnej výchovy (o spôsobe stravovania, zvýšení telesnej aktivity, znížení spotreby alkoholu a cigariet) je rómske obyvateľstvo vystavené mimoriadne vysokému riziku cukrovky a včasnej úmrtnosti zapríčinenej infarktmi srdcového svalu, mozgovou porážkou a rakovinou.

Literatura

Bratislavské lekárske listy 102, 479–484, 2001; 103, 171–173, 2002; 103, 459–461, 2002; 104, 411–414, 2003; 105, 256–259, 2004.
Diabetes Res. Clin. Pract. 62, 95–103, 2003.

Obrázky

Ke stažení

O autorovi

Emil Ginter

RNDr. Emil Ginter, DrSc., (*1931) vyštudoval biochémiu na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V Ústave výživy a Ústave preventívnej a klinickej medicíny v Bratislave sa zaoberal úlohou antioxidantov v prevencii aterosklerózy.

Doporučujeme

Přírodovědec v ekosystému vědní politiky

Přírodovědec v ekosystému vědní politiky uzamčeno

Josef Tuček  |  2. 4. 2024
Petr Baldrian vede Grantovou agenturu ČR – nejvýznamnější domácí instituci podporující základní výzkum s ročním rozpočtem 4,6 miliardy korun. Za...
Od krytí k uzavření rány

Od krytí k uzavření rány

Peter Gál, Robert Zajíček  |  2. 4. 2024
Popáleniny jsou v některých částech světa až třetí nejčastější příčinou neúmyslného zranění a úmrtí u malých dětí. Život výrazně ohrožují...
Česká seismologie na poloostrově Reykjanes

Česká seismologie na poloostrově Reykjanes s podporou

Jana Doubravová, Jakub Klicpera  |  2. 4. 2024
Island přitahuje návštěvníky nejen svou krásnou přírodou, ale také množstvím geologických zajímavostí, jako jsou horké prameny, gejzíry a aktivní...